Čeština (Česká republika)English (United Kingdom)简体中文
The following documents and texts show the scope of civil society during the last three years of the communist regime in Czechoslovakia. They have been selected to illustrate the main trends and personalities of anti-totalitarian resistance. The selection, admittedly somewhat one-sided, includes texts of well-known, most distinctive opposition groups, movements, and individuals. All documents were published as a working paper for the international conference “The Democratic Revolution in Czechoslovakia: Its Preconditions, Course and Immediate Aftermath” held in Prague on 14-16 October, 1999. See Hlasy občanské společnosti 1987–1989. Výběr z textů a dokumentů. Ed. Jiří Suk, Milena Janišová, Vilém Prečan (Praha, Československé dokumentační středisko a Ústav pro soudobé dějiny AV ČR 1999, 111 pp).
.

1989, 23. červen, Bratislava. ─ Otevřený dopis Alexandra Dubčeka předsednictvu a ústřednímu výboru Komunistické strany Československa.

Odhliadnúc od toho, že som ÚV KSČ napísal už rad dopisov, ktoré zrejme adresát ─ ÚV KSČ - nepozná, rozhodol som sa predsa ešte napísať tento list a vyjadriť názor na niektoré problémy, ktoré sú tu, či si to prajeme alebo nie.

Strana a s ňou ľud našej vlasti zaznamenali na svojej vývojovej ceste rad úspechov. Z nedávnej minulosti sem patrí najmä úsilie za obnovenie ČSR, súžitie Čechov a Slovákov v jednotnom štáte ako dvoch rovnoprávnych národov, ktoré sú si tak blízke rečou a zrejmä aj pokrvne ako aj spriaznenosťou záujmov ako máloktoré národy. Preto patria k sebe. Výrazom toho bol náš národnoosloboditeľský zápas, výsledok ktorého sa prejavil už v Košickom vládnom programe.

Sem patrí aj obdobie politiky, ktorou si KSČ zabezpečila vo voľbách dôveru širokých ľudových más, a tak dosiahla demokratickou cestou väčšinu v parlamente, čím rozhodla i politický zápas dvoch tendencií vo Februári 1968. Sem patrí i počiatočný ďaľší nástup vyjadrený stranou, že pôjdeme v ďaľšom sociálnom vývoji svojou československou cestou. Okrem iného to predpokladalo uplatnenie politicky širokého Národního frontu, ktorá sa tak výrazne prejavila i v boji za našu národnú svojbytnosť i v budovaní ľudovodemokratickej ČSR.

Žiaľ, neboli to len úspechy, ale aj značné morálne, politické a napokon i hospodárske straty, ktoré sa postupne prejavovali v opúšťaní špecifickej cesty Československa k socializmu. Opustenie politiky Národného frontu, umŕtvenie iných jej zložiek vrátane politických strán, kde pracujúci ľud nachádzal tiež svoje uplatnenie v spoločnom sociálnom programe, bolo počiatkom postupného zcestia, ktoré nás doviedlo až k dnešnému všestrannému zaostávaniu za zrovnateľnými krajinami Európy, ku ktorej Československo svojou priemyselnou úrovňou, kultúrou a vzdelanosťou nesporne gravitovalo. Toto zaostávanie vo svojom dôsledku oslabovalo prestíž socializmu, jeho možný účinnejší vzostup. Medzi straty rozvoja socializmu radím aj porušovanie zákonnosti a zvoľu politických procesov 50. rokov v rozsahu, ktorý nezaznamenala žiadna z krajín, ktoré po vojne vstúpili na cestu socializmu. Pritom nejde len o vrcholné procesy, ale o desiatky tisíc iných, ktoré sa udiali v krajoch a okresoch. Hĺbka a závažnosť tejto deformácie sa ukázali najmä pri rehabilitačných prácach roku 1968, keď ústredná komisia z rozhodnutia predsedníctva a ÚV KSČ vypracovala o tom správu a keď sa mali prijať zákonné politické normy, aby sa zvoľa jednotlivca či skupiny nemohla v porušovaní zákona opakovať. Žiaľ známe okolnosti vojenského zásahu a zmena politiky obrody zabránili dopracovaniu záverov k vtedajšiemu nášmu kolektívnemu poznaniu.

K povzneseniu prestíže socializmu sa v dobe vedenia Novotného črtala možnosť, ktorú vytváralo obdobie N. S. Chruščova. Po niektorých náznakoch nových prístupov k politike i hospodárstvu však vždy zostalo iba pri slovách a po páde Chruščova namiesto nového politického programu sme ustrnuli v starom stereotype, ktorý prehĺbil naše zaostávanie za vyspelými krajinami. Nespokojnosť sa »riešila« pritvrdzovaním mocenskej politiky známym postojom prvého tajomníka ÚV KSČ Novotného ─ »...demokracie máme až až...«

ÚV KSČ túto predkrízovú situáciu riešil cez vzniknutý rozpor na októbrovom a potom decembrovom pléne r. 1967 a zmenou vedenia strany a čiastočne i predsedníctva na januárovom pléne 1968. Táto etapa prác ÚV KSČ bola síce dôležitá, ale nebola rozhodujúca a hlavná. Nebola z rozpornej diskúzie troch plén vypracovaná ucelená politická platforma novej ─ programovej politiky strany. Túto úlohu vzalo na seba obnovené predsedníctvo strany, ktoré za účasti širokého kompetentného aktívu sa dopracovalo k novému politickému programu ─ Akčnému programu. Schválilo ho plénum už v prvých dňoch apríla. Bola to nová, revolučná politická platforma povznesenia socializmu v nových historických podmienkach ─ prudko sa rozvíjajúcej vedeckotechnickej revolúcie. Po demokratickom až všeľudovom posúdení stal sa tento program za nebývalej podpory celej strany a najmä ľudu našej vlasti východiskom a nádejou na všestranný rozvoj našej vlasti. To bolo rozhodujúce pre ďaľší úspech novej politiky. Na tom nič nemôžu zmeniť nedostatky, ba i javy obrode a socializmu neprajné a cudzie. Ak tomu tak bolo, potom i to je zákonité.

Faktá dotvrdzujú, že pri autorite a dôvere, ktorú vedenie strany, štát, vlády republiky v ľude malo, nemohlo dôjsť k oslabeniu pozície strany a socializmu, ba naopak. Vidno to na postoji ľudu k týmto hodnotám vtedy i dnes, po 20 rokoch.

Táto snaha po obnove, obrode, renesancii, demokratizácii, humanizácii socializmu bola proti ústavným orgánom štátu, ÚV KSČ a hlavne proti vôli ľudu tejto krajiny vojenským zásahom 5 krajín Varšavskej zmluvy zmarená. Tak skončil ďaľší pokus o nástup strany, Národného frontu k novej špecifickej ceste k socializmu.

Tak našu spoločnosť, socializmus, KSČ postihla doma i vo svete deformácia s nedoziernymi stratami. Dôsledky nesúhlasu zasahujúcich vedení strán a štátov dopadli na státisíce reformných komunistov ─ stúpencov Akčného programu, ako aj odborových, mládežníckych, ženských, umeleckokultúrnych pracovníkov, vrátane ďaľších štyroch politických strán, zo všetkými dôsledkami dopadajúcimi na ich sociálne postavenie vrátane dětí. Postihnutý a hlboko urazený bol a je náš ľud, ktorému neznáma »skupina pozývačov« a päť vedení komunistických strán odňali možnosť rozhodovať o vlastných cestách socialistického vývoja.

Tretia záťaž minulosti a teda i cesty k novej obrode strany a spoločnosti spočíva v absencii objektívneho pohľadu na stagnačné obdobie rokov 1970─1985, keď sa anulovali všetky nosné princípy Akčného programu až po rozpracované ekonomické reformy a samosprávne podnikové orgány. Dôsledok toho sa prejavil v prehĺbení ekonomického, vedeckotechnického zaostávania a v prehĺbení krízy ve strane a celej spoločnosti. Akčný program bol nahradený novou, účelu prispôsobenou politikou »Poučenia...«. Dvadsaťročná prax potvrdila, že táto zmena politiky nebola ku prospechu ľudu a nebola v súlade s požiadavkami doby a našich národov. Spoločnosť sa zmieta v zajatí bezvýchodnosti, i keď na povrchu to nie je v plnej miere viditeľné...

Od roku 1985 sa pre KSČ a náš ľud zmenili vonkajšie podmienky ovplyvňujúce vývoj i našej spoločnosti. Je to nový politický kurz sovietskych komunistov, ktorý odhliadnúc od špecifičnosti má tak blízko k československej obrode r. 1968, až k zhodnosti mnohých základných princípov. Popieranie tohto nemá žiadne opodstatneie, iba ak snahu z účelového hľadiska stavať ich proti seba v cieloch apologetiky »normalizačnej politiky«! Čítal som a počul veľa vyhlásení o aplikácii sovietskej prestavby ─ demokratizácii celého spoločenského života. Zostáva to všetko iba na povrchu, lebo v praxi sa ignorujú tie prvky a princípy, s ktorými sovietski komunisti idú do všestrannej prestavby spoločnosti, stranou počnúc. Preto zauzlenie čs. novej obrody nie je v ekonomike, ale opäť (iba v zložitejšej úrovni) ako v r. 1967 v politike. A to brzdí súčasný postup vpred.

Hore, vyššie som spomenul niektoré záťaže našej minulosti. Mám za to, že bez ich prekonania ─ kritickým rozchodom s nimi, nie preto, aby sme sa vracali späť, ale aby sme ich odstránením na ceste očisty strany mohli postúpiť vpred, a tak znovuzískaním dôvery v hodnotu novej obrodnej politiky pozdvihnúť morálnu, humánnu, demokratickú prestíž socializmu v mysli i konaní nášho ľudu.

V rozpore s týmto sa z najvyšších miest vyhlasuje, že sa nič základného nebude meniť v našej nedávnej minulosti. Vyjadruje to i správa predsedníctva ÚV KSČ predložená júnovému plénu, kde sa prehlásilo, že »pokiaľ ide o zhodnotenie našej minulosti obdobia socialistickej výstavby, základné stanovisko sme k tomu zaujali na 8. zasadnutí ÚV KSČ«.

Príklad KSSZ svedčí o tom, že strana prehodnocuje všetko, čo jej zanechalo neblahé dedičstvo deformácií, chýb i zvole, aby sa strana zbavila záťaže na ceste obnovy, ktorú sleduje všestranná prestavba. Na rozdiel od Sovietskeho zväzu sa u nás obchádza obroda ─ obnova strany ako najdôležitejší faktor podmieňujúci obrodu spoločnosti cestou znovunadobudnutia dôvery v KSČ. Rozdielnosť je i v tom, že v »zvieracej kazajke« je stále princíp informovanosti (glasnosti), ktorá sa už r. 1968 dostávala do popredia a dnes sa opäť vytvára tak pre stranu, ako aj ľudové masy mnoho tabuizovaných problémov minulosti i súčasnosti. Ani celková cesta demokracie v strane a spoločnosti nemá ani zďaleka tie nástupné východiská, ktoré boli v Akčnom programe pred 20 rokmi a ktoré sa dnes tak výrazne prejavili v Sovietskom zväze.

Poukazom na minulé i súčasné nedostatky chcem opätovne ÚV KSČ upovedomiť, že zauzlenie pretrvávajúcej krízy v našej spoločnosti a strane, rovnako ako východisko z nej je predovšetkým v politike. Ak sa má uplatniť avantgardná pozícia strany, mala by sa nová politika odvíjať predovšetkým od obrody strany. Nemala by naďalej odmietať pohľad do minulosti, ani dialóg pri tvorbe východísk spoločenskej obrody. Ak to strana neurobí, môže za určitých okolností navodiť ďaľšiu újmu praporu socializmu. Prapor pravdy o minulosti, prapor sociálnej spravodlivosti, demokracie, ľudských a občianskych práv a iné, inak pôvodné ídei socializmu vlastné, pozdvihnú zákonite iné, nátlakové tendencie a môžu do nenapraviteľného stavu zatlačiť stranu ─ k strate jej i tak skromného vplyvu na masy a tým i na ďalšie aktívne pôsobenie vo smere obrody socializmu, jeho reformovania. Prax toto dostatočne potvrdzuje i v súčasnom období. Ak sa dnes v PÚV KSČ kriticky poukazuje na stratu pozícií komunistických strán v Poľsku a Maďarsku (viď správu PÚV KSČ a vystúpenie V. Biľaka i Fojtíka v Prešove), potom by sa i ÚV KSČ mal zamyslieť, čo je príčinou straty dôvery ľudu v politiku strany. Mám vážnu obavu, že týmto smerom ide i »normalizačná« politika KSČ, ktorá nerešpektuje objektívne faktá, pravdy a snaží sa proti logike vývoja udržať deformované, vývojom prekonané východiska. Pritom si nahovárate, že pôjdete vpred s touto záťažou. Sú to nepríjemné faktá a netreba si pred skutočnosťou zastierať zrak a zatemňovať myseľ.

Čím dlhšie bude pretrvávať súčasné brzdenie skutočnej obrody strany a spoločnosti, tým ťažšie budú plody tejto už príliš dlho trvajúcej stagnačnej politiky.

V jednom zo svojich listov ÚV KSČ som apeloval na mravnosť, morálny prístup vládnucích, aby sa urobil zásadný krok k zjednoteniu strany a spoločnosti, ktorý by prispel k vytvořeniu podmienok k novej obrode. Žiaľ viac sa stavia do popredia osobná prestíž na úkor záujmom strany, socializmu a ľudu tejto vyspelej a neraz kruto skúšanej krajiny. Neľutujem týchto listov, lebo som bol a som vedený snahou upriamiť pozornosť smerom k pravde, ktorá predsa skôr alebo neskôr príde. Koľko morálnych škôd a ujmy už priniesol a ešte priniese tento premárněný čas ťažko dnes vyjadriť.

Treba za východisko novej obrody vziať skutočnosť, ktorá je taká aká je. Vývoj 20 rokov i súčasnosť v politike, hospodárstve, sociálnej, ekonomickej, mravnej je ďaleko zložitejšia ako pred 20 rokmi. Strana, jej »normalizačné« vedenie príliš mnoho stratili na dôveryhodnosti v mysli nášho ľudu a v dôsledku hore uvedeného naďalej stráca i súčasné vedenie strany a štátu. Nemal by sa skutočný stav ignorovať pri hľadaní nových východísk.

Viem, že moje listy sú mnohým nepríjemné, i keď sa nedomnievam, že členovia ÚV KSČ ich majú k informácii. Keď v svojich stanoviskách apelujem na ÚV KSČ, som vedený záujmami ľudu, skutočného socializmu, v ktorom človek, demokracie, humanizmus, sociálna spravodlivosť má svoje domovské právo. Som stúpenec reformného socializmu, i keď som mimo príslušnosť k »strane Poučenia«. Vedomím patrím k »strane vylúčených«.

Chcem Vám ešte povedať, že pre vylúčených, sociálne i občiansky postihnutých je ponižujúce stanovisko predsedníctva ÚV KSČ, že »pozornosť treba venovať bývalým členom strany, vrátane možnosti opätovného (podčiarkol AD) prijatia tých, ktorí poctivo pracujú pre socializmus (aký socializmus), aktívne podporujú politiku strany (akú politiku ─ Poučenia a normalizácie) a majú o členstvo v strane záujem«. Možno sa niektorí takí najdú, ako sa našli už predtým. Veď by to možno pomohlo na ich pracovisku, pre umiestnenie detí, pri cestovaní a iných doteraz platných obmedzeniach. Možno takých ako Jaroslav Kozel (Rudé právo 19.4.1989), ktorý v dobe normalizácie získal decentúru a kandidáta vied a pritom sa vydáva za rovnako postihnutého, bude viac, ale korektné to nie je. Toto je opäť pokus týchto ľudí morálně zlomiť tým, že by de facto priznali to, čo odmietli priznať pred 20 rokmi i po celú túto dobu. Vravíte »vrátane opätovného prijatia...«. Majú sa za dobu kandidáctva pripájať a preveriť vo vernosti »Poučeniu«, účelnosti vojenského zákroku do politiky strany a štátu, úspešnosti »normalizačnej politiky« a po 20 rokoch priznať neodôvodnenosť a škodlivosť Akčného programu? Nie, to nie je podchod ku komunistom »strany vylúčených«, ktorí preukázali svoj mravný, občianský a socialistický postoj tak v očiach strany, ako vo vedomí svojho ľudu. Po toľkom ich ponižovaní a puncovaní nemali by ste touto nekorektnosťou činiť nový pokus ─ zlomiť ich socialistické vedomie, ku ktorému dospeli v svojom poznaní. Úprimný a čestný prístup k polmiliónu vylúčených komunistov by bol, keby sa našlo dosť morálnych síl a jednotne by sa zrušila platnosť vylúčení za nesúhlas s vojenským zásahom a za zotrvanie na pozíciach A[kčného]P[rogramu] a vtedajších oficiálnych uzneseniach ÚV KSČ.

Socializmus má byť nerozlučne spojený so sústavným pokrokom, sociálnou spravodlivosťou. Socializmus a humanizmus sú rovnako neodlučiteľné ako demokracie a socializmus. Má to byť vyjadrené právnym poriadkom a zabezpečené spätnými väzbami na vládu ľudu, rešpektovaní ľudských ─ občianskych práv, úcty k osobnosti človeka i rovnosť všetkých pred zákonom. Socializmus a rozvoj všestranných potrieb človeka by mali byť v neoddeliteľnej jednote so starostlivosťou o životné prostredie, spojenie človeka a prírody. Socializmus sa musí rozísť a zbaviť všetkého čo brzdí jeho rozvoj, upiera právo na jeho existenciu a historickú opodstatnenosť. Zbaviť sa všetkého, čo socializmus odsudzuje na zaostávanie a stagnáciu. Socializmus má predstavovať tvorivosť pracujúcich más, ktorá tkvie v skutočnej moci ľudu, jeho vplyvu na cesty vývoja a správu verejných záležitostí. Socializmus má byť reprezentovaný neustálym vzostupom v Európe zrovnateľnej produktivity práce a výrobných síl. Socializmus by mal reprezentovať pokrok. Povedzme si otvorene, bolo tomu tak vždy a je tomu tak dnes? Nie. Aby došlo k reformnej obnove a povzneseniu pôvodných ideí socializmu, je historická zodpovednosť i súčasného vedenia strany a štátu. Fojtík odvolávajúc sa na obavy o osud socializmu vraví: »...je to dôsledok súčasného rozporuplného vývoja, ku ktorému dochádza v niektorých krajinách Varšavskej zmluvy. V tých, ktoré na západe tak výrazne oceňujú...« (Rudé právo 17.2.1989). Ozýva se staré známe: ak ťa nepriateľ chváli... Ešte raz chcem povedať, že ak sa v týchto krajinách dejú veci, ktoré v dobe »stabilizácie reálneho socializmu«, éry Brežněva, neboli napovrchu, tak potom dôsledku obáv o osud socializmu treba vidieť práve v deformáciach a neblahom dedičstve tej doby, a nie v súčasných javoch, ťažkostiach spomínaných krajín Varšavskej zmluvy, keď vtedajšie vedenia strany svojou sektárskou, stagnačnou, totalitnou politikou odpudili od strany ľudové masy a stratili ich dôveru. Dnes v ťažkých a zložitých podmienkach sa zachraňuje, čo sa ešte pri ústupe zachrániť dá. Podívajte sa triezvo 20 rokov späť a uvidíte, kde sú korene našich ťažkostí i v »niektorých krajinách Varšavskej zmluvy«, o ktoré Fojtík i Biľak prejavujú obavy dnes a neprejavili ich, keď sa zavierali v Poľsku vysoké školy, rozháňal profesorský zbor, strielalo do robotníkov, keď na rozdiel od obrodného hnutia v ČSSR r. 1968 sa v Poľsku potlačovalo všetko, čo volalo po obrode socializmu. To Biľakovi a jeho stúpencom vyhovovalo a dnes Biľak vraví: »Patrím medzi tých, čo sa úprimne boja, že situácia v Poľsku a Maďarsku sa dostala na hranicu dramatických udalostí.« (Rudé právo) »Úprimne sa bojí.« Kde by naraz vzal úprimnosť, keď ju ani pred 20 r. nemal? Sektársko-dogmatická stereotypná politika vtedajších vedení strán navodila tento stav. Prax potvrdzuje, že tvrdá päsť, ktorá dopadla na neposlušnú robotnícku triedu v Poľsku, nepomohla. Starostlivo by sa malo dbať, aby náš vývoj naďalej nešiel touto cestou. Ak Fojtík vraví, že ide o niektoré krajiny Varšavskej zmluvy, »ktoré na Západe tak výrazne oceňujú«, tak potom nemôžem nekonštatovať, že právom sa najviac oceňuje reformné, demokratické hnutie obnovy, ktoré sa uskutočňuje v Sovietskom zväze. Tam, práve tam v nesmierne zložitých podmienkach ťažkých dôsledkov dedičstva minulosti dochádza k novým hodnotám nie iba socializmu, ale všeľudským. Cesta M. Gorbačova do NSR to opäť zvýraznila. Odtiaľ pramení i podpora tých demokratických i nesocialistických síl. Vedie to k spolupráci, ak chcete k zbližovaniu krajín, národov na nových hodnotách všeobecne ľudstvu prospešných.

Záverom sa chcem odvolať na postreh publicistu Anatolija Druzenko, ktorý komentuje »porážku vládnucej strany« v parlamentných voľbách v Poľsku. »Prečo sa tak stalo«, zdôrazňuje autor v 25. čísle Moskovských novostí: »Odpoveď na hlavnú otázku treba hľadať nie v taktike, ale v stratégii«, ktorá mala rozhodujúci vplyv na pozíciu voličov. Iba dodám, že ak taktika nie je v súlade so stratégiou, nemá úspech. Aj toto korení v dobe spred 20 rokov, keď bola reálna šanca chopiť sa »stratégie obrody« namiesto päste k »ochrane záujmov socializmu«. Známy politický publicista Jevgenij Ambarcumov sa zamýšľa nad tendenciami a smermi v socialistickom tábore. (Moskovské novosti, č. 22 z 28.5.1989.) Poukazuje, že rad socialistických krajín sú v stave veľkých zmien v politickom usporiadaní krajiny. »Šampionmi« reforem sa teraz stáva Maďarsko a Poľsko, na prahu vážnych pozdvihnutí stojí Juhoslávia.« I keď vidí rôznosti, zreteľne poukazuje na spoločné tendencie.

Prvá je demokratizácia, podnietenie občianskej iniciatívy. Vznikajú, zdôrazňuje, neformálne skupiny, ktoré pôsobia nezávisle na štátnych štruktúrach, odmietajúcich premeniť sa v prevodné páky byrokratickej mašinérie štátu. Aktívne sily spoločnosti sa snažia stať z objektov riadenia v jeho subjekt. Všetko toto je spojené s celosvetovou tendenciou rozchodu s despotizmom.

Druhá všeobecná črta je spojitosť ekonomickej reformy s politikou.

Aj tieto postrehy sovietskych priateľov súčasnej prestavby sú i pre nás v mnohom poučné. Riešenie vidím v dôslednejšej aplikácii prestavby v Sovietskom zväze v našich podmienkach a otvorenom prihlásení sa k obrode vyjadrenej Akčným programom r. 1968 s rešpektovaním tých nových skutočností, ktoré priniesla súčasnosť. To predpokladá otvorene, pred tvárou ľudu rozísť sa s deformáciami a nepravdou o roku 1968 a ľudu v ňom. Ak to neurobí ÚV KSČ, bude to voda na mlyn tým tendenciám, ktoré pre vývoj socializmu a súčasnej obrody sú nežiadúce... (Niekedy sa človeku vidí, že konfrontačné nátlaky vyhovujú konzervatívnym tendenciám, aby bol dôvod k zapnutiu bŕzd prestavbe. Treba starostlivo uvážiť, čo terajšej obrode stojí v ceste...) Neponechávajte odstraňovanie deformácií minulosti, buď i oprávneným nátlakom, či náhode. Ono to príde, ak sa ÚV KSČ, vláda i parlament tomu budú naďalej vyhýbať. Strana by mala stáť na čele politickej obrody, ktorá povedie k obrode celej spoločnosti.

Píšem tento list, i keď je hádzaná na mňa a rovnako mysliacich komunistov »strany vylúčených« špina s cieľom pokračujúcej diskriminácie. Aj ja prejavujem obavu nad možným vývojom a z toho pramení i môj list a tak sa naň treba pozerať. Verte, dialóg je nutný i s komunistami mimo členstva v KSČ, rovnako ako s inými demokratmi nezávislých skupín, ktorým nie je a nemôže byť ľahostajný osud ľudu a našej vlasti.

Blíži sa 18. zjazd KSČ. Od r. 1969 sa konali už 4 zjazdy KSČ. Aký výsledok priniesli v oblasti povznesenia efektívnosti hospodárstva, vedeckotechnického rozvoja, povznesenia kultúry a vzdelania, ochrany zdravia ľudí, v oblasti ekológie, humanizácie spoločenského života i demokratizácie pre tento ľud? To sa už všeobecne vie. Prejavilo sa to v prehĺbení zaostávania za vyspelými krajinami Západu i niektorými rozvojovými krajinami.

Konajte teda tak, aby v poradí piaty váš zjazd prijal také opatrenia, ktoré podmienia skutočnú obrodu strany, socializmu, obrodu celej tak vrstvenej spoločnosti, v ktorej každý milujúci túto vlasť nájde svoje miesto v účasti na jej všestrannom rozvoji pre blaho a ozajstné šťastie budúcich generácií. Majte na mysli hodnoty, ktoré sú ľudu tejto krajiny prospešné. Potlačte osobné pocity, ambície, prestíž a dajte priechod pravde, nech je i pre mnohých z vás akokoľvek tvrdá. Ľud staršej i strednej generácie ju pozná. Čaká však na vaše korektné jej doznanie. Verte, že vo veci dotýkajúcej sa celých našich národov, je možná »spoveď« iba pred tvárou všetkého ľudu. To ľud príjme skôr ako účelové taktizovanie a zamlžovanie pravdy, ktorú sám prežil.

Politika vojenského zásahu »normalizácie« neobstála pred skúškou času a dejín. Potvrdila to neúprosná prax, ktorá je najlepšou previerkou teórie. Preto spolu s Gramscim sa hlásim k filozofii praxe. Aj posledných 20 rokov vydalo o tom svedectvo. Nech sa to stane hlavným kritériom pohľadu na minulosť a východiskom vpred k novej obrode našej spoločnosti.

Alexander Dubček

SÚA, Archiv ÚV KSČ, PÚV KSČ sign. 8133 (30.6. 1989) ─ xerokopie strojopisu, 9 s.

 
tobacamptobacamp
tobacamp